...áno, súčasná doba ponúka aj toto. Kedysi to fungovalo tak, že práve rodičia vybrali svojim deťom doživotných partnerov a deti nemali žiadne právo zvoliť si. Dnešná obdoba ponúka niečo úplne iné. Dnes sa deje aj to, čo som pomenoval jednorazová láska:
„Mamííííí! So všetkým je koniec. Ona to skončila. Chcem zomrieť. Prečo je to takto? Prečo nemôžem mať aj ja konečne šťastný a naplnený vzťah? Už ma to nebaví! Uáá!" ozvalo sa z mojej izby. Svoje opakované zlyhanie som zase prežíval zle. Bol som z toho zdrtený! Skutočne som chcel zomrieť.
Mama pribehla do izby a začala ma objímať: „Všetko bude v poriadku. Dominika nebola tým pravým dievčaťom. Príde lepšia..." aj keď to priamo nepovedala, dávala mi najavo, že ešte včera, i keď len s humorom, ale tvrdila, že toto nedopadne dobre. Ten pocit ma ešte viac zaťažoval a ťahal k zemi. „Je mi to skutočne veľmi ľúto. Keby sme to vedeli..."
„Keby sme vedeli čo?!!!" prerušil som ju a rezko som ju zakríkol. Upadol som úplne k zemi. Bolo mi zle z celého nášho vzťahu. Chodili sme spolu ani nie týždeň. Ak to teda môžem nazvať láskou. Dominika ma za ten týždeň tak zaliala niečim, čo som videl ako lásku, že som si vôbec nevšímal, ako to s nami v skutočnosti je; čo sa deje v mojom okolí. Ten vzťah sa jej vôbec nepáčil, ale ja som to nevidel.
Nastala chvíľa ticha a ja, síce mám 19, som fňukal v maminom náručí. „Začínam mať pocit, že takéto vzťahy sú úplne zbytočné. Radšej budem sám. Sám, naveky sám..." norilo sa mojou mysľou. „Mami, odíď prosím. Vedel som, že ťa mám počúvnuť," zamrmlal som. Matka odišla. Zamkol som sa, a nasledujúce 2 dni som z izby ani nevykročil. Uvažoval som, či sa mám zabiť, alebo to radšej prekúsnem. Domča mi strašne chýbala. Mal som pocit, že život bez nej nemá zmysel...
Neviem, či toto pomenúvam správne, ale toto je pre mňa jednorazová, priam aj jednosmerná láska. Nemám s týmto zatiaľ skúsenosti, ale vidím to nejak tak. Mladí sa snažia nájsť lásku. Keď konečne majú pocit, že našli to, po čom tak dlho túžili, tak všetko zlyhá. Stroskotá to na plnej čiare. Raz si hore a raz dole. Tento chlapec z ríše mojej fantázie bol ešte nižšie pod tým dnom. Teda aspoň mal taký pocit. Z viacerých príspevkov na internete od ľudí reálnych som videl, a podľa toho som si možno tak rozdelil ľudí do asi 4 skupín. Samozrejme nechcem nikoho škatuľkovať, ale moje súčasné obzory mi ukazujú, že jedny sa vzťahov vôbec neboja, a často upadajú práve do takýchto vzťahov. Ďalší majú také to šťastie a práve ich prvý vzťah sa premení na celoživotnú lásku. Ďalší na vzťah nemajú čas, či už kvôli práci, škole a iným povinnostiam. A potom tu sú ľudia, ktorí sa vzťahov priam boja. Nechcem a ani nepatrím do tej prvej skupiny, kde sa ľudia neboja a idú do každého vzťahu, ale zároveň si myslím, že práve títo majú najviac skúseností o tom, čo a načo sú dobré vzťahy a ich rozvíjanie. Ako mi tak napadá, tak je tu ešte skupina, ktorá sa vzťahov nebojí, ale je mu/jej dobre tak, ako je, a vzťah nepotrebuje.
Jednorazová láska. Počul som jedno svedectvo, v ktorom mi daný chalan povedal, že síce ide do vzťahu každého a nebojí sa toho, vždy keď sa vzťah skončí, tak sa tvári ako že -Ja to zvládnem, bude v pohode- v skutočnosti v noci vyplakával do vankúša. Jednorazovka. Vyzerá úplne prirodzene. Človek má konečne pocit, že nadobudol lásku, KONEČNE, tú pravú. A potom príde ten úder. Úder pod pás, ktorý zrazí na kolená...
