Otrávený

Autor: Marek Tóth | 20.3.2017 o 18:23 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  50x

Je to ako sopka. Malá či veľká. Ktorá vrie, až raz vypustí svojho silu do svojho okolia. A potom...potom sa len všetci čudujú...

V poslednom čase je čosi, čo visí vo vzduchu. Cítite? Do mojich prieduchov sa to posledne plížilo bleskurýchlo. 

Akceptácia. To je čosi, čo v tejto uponáhľanej dobe (teda aspoň podľa môjho uváženia) stráca svoje zastúpenie. 

Tvárime sa, že súčasna doba je porovnaní s minulosťou práve ...tá najviac otvorená. A je, skutočne?

Dalo by sa hádam aj celú noc básniť o všeličom, kde je nerovnosť, neakceptácia a disrešpekt. Stopercentne s tým má väčšina z nás nejakú tú skúsenosť.

Mňa ale najviac štve pohľad skupín osôb na menšinové skupiny. A ak mám hovoriť úplne za seba, zastupujúceho menšinu introvertov, chcem týmto maličkým, nenápadným blogom poukázať na to, že...

Áno! Aj introverti sú ľudia. A dokonca aj normálni! (relatívne) Aj keď to jednému môže znieť neuveriteľne. Dokonca, introverti vedia aj rozprávať. Jednoducho len...ak nemajú potrebu sa k téme, ktorá sa v tom-danom momente rozoberá, vyjadriť, jednoducho tak neurobia. Ak majú preferovať buď telefonický rozhovor alebo sms/mail, volia druhú možnosť. Ak si majú vybrať, či sa postavia do miestnosti plnej ľudí do jej stredu, alebo radšej ostanú na jej kraji, opäť volia druhú z možností. Ak majú vyberať medzi "prv konaj, potom sa na to pozrieť bližšie" a "prv si to dobre premysli, naplánuj a potom konaj,"...snáď chápete, kam tým mierim. Ich bytím je čosi, na čo som sa v slovenčine nestretol s postačujúcim výrazom. Angličtina má čosi ako overthinking. A to introverti v drvivej väčšine prípadov asi sú. Overthinkeri. Príliš, príliš a ešte raz - príliš premýšľajúci jednotlivci. Keď sa pozrú na svoje konanie, vidia ho často skôr ako niečo trápne, čo si určite všetci všimli a budú si o nich čosi myslieť, zatiaľčo "bežný smrteľník" (ref. extrovert,) by sa nad tým ledva pozastavil. Introvert je ten, ktorý má s určitou pravdepodobnosťou skúsenosť s tým, že mu niekto povedal, aby sa nemračil. Nemračí sa. To je jednoducho jeho tvár. Get over it. Introvert je ktosi, kto (a to pevne verím, že nehovorím len za seba) uprednostní výhovorku, zrušenie plánov, predčasný odchod zo spoločenskej udalosti. Ten, ktorý má vo vaku či vo vrecku vždy jedny slúchadla, keby náhodou. 

Nie je to čosi, čo si introvert sám zvolí. Kto by len chcel taký "osud"...teraz si viem predstaviť mnoho výrazov hovoriacich "Ale, veď sa neľutuj; pozbieraj sa trochu a uži si život." Um. Pardon. Kiežby to len tak šlo. 

Videli ste niekedy extroverta sťažujúceho si, ako by veľmi chcel byť introvertom, a že ho jeho extrovertný život nebaví? Ja nie. No naopak, introvert želajúci si byť extrovertom, ten je k nájdeniu snáď všade. 

Nečakám pochopenie. Očakávam akceptáciu.

Často sa stretávam s tým, že sa ocitnem vo väčšom okruhu ľudí - poväčšine neznámych; zvyčajne som ticho. Tichý pozorovateľ. Ten, ktorý počuje...počúva a načúva. Keď nie som zapojený do konverzácie aktívne, všetci sa v niekoľkých momentoch obrátia práve na mňa s otázkou: "Je ti niečo? Veď rozprávaj, sme tu vo voľnej debate." To je práve ten okamih, kedy sčerveniem, skameniem a neviem, čo mám povedať. Má to svoje opodstatnenie. Asi sa to deje preto, že viem, čo zvykne po takomto podpichnutí a mojej reakcii naň, nasledovať. Tak len skrehnuto civím, a po niekoľkých sekundách len potichu, so zvláštnym výrazom, so suchom v hrdle a chrapľavým tónom hlasu odpoviem: "Veď fajn, okej, dobre." Hoci viem, že to nie je fajn. 

Po niekoľkých minútach mojej mlčanlivosti sa kruh rozpustí, moja duša dostane aspoň trochu oddych, no v zápätí si uvedomím, čo môžem čakať v nasledujúcom - maximálne - tucte minút. Tým je to, že sa dostanem do konverzácie medzi 4 očami s jedným z ľudí z prechádzajúcej diskusie (či skôr skupinovej terapie) a vždy sa len v hĺbke duše smejem na tom, ako sa tá druhá osoba udivuje, že: áno, aj ja viem rozprávať. A že mám aj svoje názory. Pocity. Myšlienky...A to ešte stále nie je všetko!


Svet extrovertov je čosi...desivé. Ak sa na to pozriem priehľadnými okuliarmi, je normálny. Problémom je, že ja na čosi takéto už nemám priehľadné okuliare. Moje sú akési...čierne. Sčerneli. Cez ich sklíčka nie je takmer ničoho, čo by som videl. Robia moje kroky opatrnými. Občas až príliš. Neviem či to je čosi, za čo byť vďačný, či je to čosi, čomu sa strániť. Na každý pád je to čosi, čo neviem lúsknutím prstov zmeniť.

 

V skutočnosti nemám ani len poňatia či toto platí u väčšiny nás-vás introvertov. Ťahal som zo svojich skúseností. Píšuc...a očakávajúc zvonenie telefónu. Viem, že osoba na druhej strane linky si myslí, že sa jej vyhýbam (ide o osobu, ktorá je priam asi tým najväčším extrovertom a človekom, ktorý maximálne uprednostňuje rozprávanie s kýmkoľvek, kdekoľvek a kedykoľvek, akého poznám.) A jednoducho, som si nabetón istý, čo si ten človek asi môže myslieť. Najmä po tom, ako som jeden telefonát navzal, len naň odpísal smskou, že práve nemôžem rozprávať; a druhý telefonát som detto nezodvihol. Jednoducho nemôžem. Moje čierne okuliare mi to nedovolia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Čo sa deje v hokeji? Je to divadlo, vinníkmi sme všetci, tvrdí Graňák

Zlá skúsenosť s Cígerom a Švehlom mohla odradiť hráčov z NHL od štartu na majstrovstvách sveta, hovorí skúsený obranca.

TECH

Vedci sú na stope tajomstvu DNA

Vďaka úžasnému technologickému vývoju vznikajú nové vedné odbory.

EKONOMIKA

British Airways vypadli systémy, na letiskách panuje chaos

Zrušila sobotňajšie lety z Londýna.


Už ste čítali?